Ráno v znamení bytia

Jeden z posledných krásnych dní a ja sa nedokážem plne sústrediť na článok. Časť môjho vedomia i povedomia sleduje psov šantiacich v záhrade. Občas sa nechám uniesť a spolu s vetrom šuštím v posledných zvyškoch listov, ktoré ešte držia svoje pozície v korunách stromov.
Možno mám aj dôvod byť smutná ale pri tých chlpáčoch sa to jednoducho nedá. Užívajú si dnešný deň s rovnakou radosťou ako každý iný deň. Oni sú len tu a teraz. Tu, kde môžu vyštekávať spoza plota na všetko, čo sa im nepozdáva, vyhrievať sa v posledných lúčoch slnka alebo sa z čistej radosti vyváľať v trávniku, lebo život je zábava. Ich postoj k životu je nákazlivý. Aj teraz ma pozoruje pár zvedavých očí s výčitkou, prečo im nehádžem loptičku.
Madam v rokoch mi dokazuje, že je rovnaká ako ja, stačí jej dať priestor a nikomu by nenapadlo, že tento rok oslávila 9. narodeniny. Netuším, kde sa v nej berie toľko životného elánu stále pobehovať, podskakovať a v rozumnej miere si dávať krátke šlofíka. Ako keby jej baterky nemali konca. Neuveriteľné ako ožila. Život v dome to je presne pre ňu, len na noc sa schovať ku mne do postele a bolo by to geniálne.

Pohrávala som sa s myšlienkou napísať knihu ale na môj vkus je to veľmi obyčajné. U mňa veci nefungujú normálnym spôsobom. Som ako anomália vody... Všetko sa zdá byť normálne po určitú hranicu a potom sa to zvrháva v môj autistický svet s vlastnými pravidlami.
Mám plnú hlavu myšlienok, len som ich ešte nezačala chytať a zaznamenávať. Nechávam im priestor aby z nich vzniklo niečo lepšie, hodnotnejšie. Chce to len čas a trpezlivosť.

Občas premýšľam v ktorom bode som svoj život premenila v tak neuveriteľné dobrodružstvo, kedy som to strhla vo svoj odraz. Nežijem normálny život, žijem si svoj život ako rozprávku s otvoreným koncom...