Nekončiace zmeny

Už sa nad tým ani poriadne nepozastavujem, že píšem na obdobia. Je to jednoducho moja prirodzenosť, že občas mi ide prasknúť hlava od všetkých tých myšlienok, ktoré chcem zachytiť a potom príde obdobie útlmu, keď sa mi nechce a moja myseľ rieši iné veci.
Sobotňajšia alko párty bola zvláštna a poodhalila ako veľmi sa mením. Padlo mi vhod opiť mozog a vedomie vodkou. Moje vedomie potrebovalo ventil po náročnom období a ťažkej sociálnej izolácií, ktorá ešte stále trvá ale snáď nie na dlho.
Užívala som si tú ľahkosť a každá minúta v stave opitosti bola ako obrovský dar a vzácnosť. Nechať sa unášať na kolísavých vlnkách bytia a neriešiť. Nechať vyplávať na povrch všetko skryté v hlbinách mne samej.
Ale...
Ale ráno som sa zobudila s ľahkým smútkom v duši. Bolo to fajn ale znova už nechcem. Teda aspoň nie tak skoro. Už mi to nedáva nič okrem okna ako hrom. Nie je to ako pred tým a asi nikdy ani nebude. Príde mi to ako prostoduchá zábava, ktorá je pod moju úroveň. Ja chcem VIAC, než mi môže alkohol ponúknuť. Ešte aj ako forma odbúravania stresu mi to nestačí. Ako by aj mohlo, keď som prekonala svojo osobné mentálne a fyzické peklo bez pomoci nejakej podpornej látky.
Jasné, pivko na chuť si dám ale pri druhom už váham a to tretie zvyčajne dopíjam nasilu. Nelezie do mňa tak ako pred tým, viac si ho vychutnávam.
V určitom slova zmysle závidím ľuďom, pre ktorých je alkohol zábavou a potešením. Úprimne by som však nemenila za nič na svete. Som len tam, kde mám byť :)