V závanoch vetra

Chcelo by to kávu. Tú opojnú horkosť na jazyku a pár minút meditácie hlboko v sebe. Vtedy existujem len ja a môj nekonečný vnútorný svet. Obláčiky dymu stúpajú k nebu ako malé modlitby. Môj čas.

Aké to asi je, keď dvoch kamarátov spája Hrobárová dcéra? Ako to vnímajú? Čo cítia?
Keby som mala viac odvahy tak sa ich opýtam ale to by mohlo dopadnúť všelijak. Nedokážem si ani predstaviť reakciu Pána Urodzeného a Pána Holohlavého. To by som asi tak ľahko nerozdýchala.

Jedno z nevyslovených Tabu som prekonala. Nečakala som, že sa vesmír takto ohne ale aspoň mám dôvod sa usmievať od ucha k uchu, keď sa stretneme všetci traja :D