Zajtra sa popravím

Ten pocit, keď viem, že zajtra ma čaká poprava vlastnou rukou je neopísateľný.
Postavím sa chrbtom k múru a budem sa dívať sama sebe do očí.
Sama seba zastrelím dobre mierenou ranou. Tie ostatné budú len prchkým pocitom. Snahou o vyslobodenie z pekelnej pasce.

Čas sa spomalí a bolestivé priestrely sa zintenzívnia. Tkanivá budú spievať svoj žalospev a kosti sa budú sypať pod tlakom guliek. Krv opustí svoj bežný kolobeh a bude kvapkať na zem, kým sa nezložím ako ranená zver.
Čo sa to chystám urobiť?!
Už vidím ako bude vyhasínať iskra v mojich očiach. Pár zúfalých hlbokých nádychov, kým mozog umrie. Kŕče končatín a kaluž svetločervenej spenenej krvi.

S toľkou láskou som sa dotýkala samej seba. Nechala som sa vyrásť do tejto podoby a zajtra to všetko zanikne v bolesti a slzách. Toľko investovanej energie a času...

Hodím do priepasti svoj vzácny výtvor. Nechám ho rozložiť na atómy. Neostane kameň na kameni. Všetko zhorí v plameňoch oslobodenia.
Zas a znova rozbijem celý svoj svet aby som ho zbavila tých zhubných ilúzií. Dorežem ho až ku kostiam a postavím tvrdej realite. Nemilosrdne s vedomím obrovských strát a zranení.

Popravím samú seba aby som sa stala lepšou bytosťou. Chvíle šialeného zúfalstva, keď sa budem snažiť prebehnúť sklenenou výplňou a vymlátiť si z hlavy vedomie. Noci bez spánku, keď sa budem nanovo rodiť a skladať z útržkov duše a novín.
Poskladám, zlepím, zdrôtujem, pozváram a snáď už správne.
Bolí to už teraz ale možno to pomôže....