Ráno sme zastavili Vesmír

Spánok sa prelieval do bdenia. Pomaly som sa zobúdzala a so záujmom sledovala okolie. Kým môj mozog nabehne, môžem vidieť izbu ako malé dieťa, so záujmom a prekvapením.
Všimla si, že už nespím tak sa drzo priblížila a vtisla mi dve sladké bozky. Deň začínajúci láskou, čo viac si priať?!
Pritúlila sa ku mne a ja som ju zovrela do náruče. Všetko dianie vo Vesmíre sa začalo spomaľovať až zastalo. Ležali sme v posteli a bytie sa stalo ilúziou, ostala len čistá láska.
Voňala ako láska, srdce jej znelo ako láska a dotýkala sa ma ako láska. Dokázala objať celú moju dušu a pozmeniť deň od začiatku.
Dívala sa na mňa svojimi hlbokým pohľadom a ja som uvidela oči stvoriteľa. Milovali ma a videli všetko skryté vo mne. Len som sa odovzdala a nechala unášať vlnami porozumenia.
Ako to dokáže bez jediného slova?
Ako mi jej prítomnosť môže dávať viac ako slová mudrcov?
Zaleskli sa mi oči, keď som sa lepšie prizrela jej šedinám. Každým nádychom a úderom srdca je bližšie k smrti. Čas, ktorý neexistuje nás nemôže rozdeliť. Rozdelí nás iba posledný nádych, keď sa zmení forma a telo sa vráti Zemi.
Každým nádychom a úderom srdca vo mne zanecháva viac zo seba. Nech sa stane čokoľvek, nech zanikne svet, kus z nej sa stal mojou súčasťou.
Zatúžila som ju nakresliť ako súhvezdie na nebo ale nezbadala som, že už dávno žiari v mojom vnútri.