Ostré rozmazaniny

Do veľkej tašky som nahádzala pár potrebností a skontrolovala, či mám mobil, peňaženku, peniaze, cigarety. Hádžem do bundy energeťáky a utekám k autu. Dlhá cesta je pred nami a ja som na nohách už strašne dlho. Usádzam sa a zhadzujem bundu, zapínam si pás a dobrodružstvo môže začať. Je piatok pred jedenástou a mňa čaká cez 400km za dobrodružstvom.
Nedokážem sa nabažiť, milujem nočné jazdy a táto je na niekoľko hodín. Moje vnútro sa vrtí od radosti, že dostane svoju obľúbenú mňamku.
Svetielka sa mihajú za oknom a debatíme. Cítim sa tak slobodne, opúšťam známe tým najkrajším spôsobom. Vzďaľujem sa môjmu svetu a idem do neznáma. Vzrušenie aj obavy sa miešajú do opojného mixu, ktorý mi vyplavuje endorfíny. Občas sa zadívam dole a pozorujem svoju dlhú fialovú mikinu a kolená. Pohľad, pre pocit, ktorý sa nedá logicky vysvetliť... proste sa ten moment snažím dokonale vtlačiť do pamäte.
Za Paprodom si dopriavame dúšok z odporného energeťáku a oslobodzujúcu cigu. Cesta pokračuje v kľukatých sekundách. Rozprávame sa o všetkom možnom aj nemožnom. Vyvoláva to vo mne eufóriu a príjemné pocity. Celá tá situácia je ako vystrihnutá z knihy rozprávok. Diaľnica bez obmedzení ako pulzujúca tepna, ktorá ma ženie vpred.
Tie pocity sú stále rovnako intenzívne aj keď sa len nechávam hriať spomienkou. Počúvam, čo mi rozpráva a pripadá mi tak neuveriteľne fascinujúci aj keď sa mi niečo nepozdáva. Donavoly nás hádžu zo strany na stranu. Len pár aút sa rovnako motá tmou. Tadiaľ som teda ešte nikdy nešla, moja premiéra, len škoda, že nevidím krajinu a nemôžem snívať.
Mám rada tie maličké dedinky a mestá, kde sa život točí v iných rytmoch. Predstavujem si aké to je, žiť v takej malej dedinke na úbočí odkiaľ je všade ďaleko, kde sa brány nezamykajú a kde sa ti nemôže nič stať. Život v takej diere ma láka aj frustruje. Paradox bytia.
Za Bistrycou zas pauza, je už dávno po polnoci a láme nás únava. Ešte veľký kus cesty, ktorý bojujem s mikrospánkom. Padám a budím sa, únava ma láme ale snažím sa ostať hore. Debata sa zasekáva a hučí len rádio.
Už len posledné metre zatiaľ čo sledujem to záhadné miesto vo svetle pouličných lámp. Sú tri, či štyri ráno, spánková deprivácia ma mení na zeleninu. Aj napriek tomu so záujmom nasledujem jeho kroky až vstupujem do bytu, ktorý vonia tak zvláštne. Ten pocit sa na molekulárnej úrovni zapisuje do môjho mozgu. Zvládam sa vyzliecť a hodiť sa do postele. Každučký sval ma bolí ale môj mozog ešte rýchlo analyzuje posteľ a jej pach... Tak tu sa zobudím.
...potom to už nikdy nebolo rovnaké


Druhou zvláštnou spomienkou je tá pochmúrna.
Šli sme z NmnV a ce
stou sa zastavili na ohavnosti republiky. Prazvláštny koniec vo vode, ku ktorému sa ide cez zabudnu
té dedinky o ktorých nikdy nikto nepočul. Prázdne cesty a odporná, kosti škrabajúca, jesenná hmla. Široko ďaleko nikoho, len pár ľ
Až sme došli k cieľu a ja som cez zvodidlá pozerala do hlbokej kalnej vody. Naokola sa rozťahovala hmla a niesli sa zvuky depresie a zúfalstva.udí pracujúcich na svojich domčekoch.
Vždy som túžila uspokojiť svoje vnútro takýmto miestom. Vyvolávalo vo mne akúsi radosť, že som ďaleko od ľudí ale tá diaľka ma zároveň desila. Smútok toho miesta sa zapísal do môjho srdca. Už sa tam nikdy nevrátim a predsa by som chcela už len pre ten sebapoškodzujúci a hrejivý pocit....

Ten hnus je to v pozadí tej premúdretej vety.... podlamujú sa mi nohy ešte teraz

A tak to býva, keď sa spomienky pripomenú samé