Nedostupná a Desivá

Bez okolkov, neznášam takéto povahy. To by som ich nakopla do rozkroku a v kovovom sude hodina na dno Mariánskej priekopy. Všade bol, všetko videl, divne šušle a naivne verí, že ma niekedy uvidí nahú. Srandista! Možno ho raz vyhlásia za mučeníka. Martýr, ktorý sa predáva ako šmejd z teleshopingu a naivne verí, že mu to zožeriem. Keby mal aspoň čo ponúknuť!

Ale chlap, ktorý vykrikuje aký je skvelý v posteli je VŽDY drevo.

Ani neviem, prečo ho mám v komunikačnom okruhu. Máva blbé komentáre, ešte blbšie pozvania a celkovo je otravný ako železná pilina zarytá hlboko pod kožou.

Reálne som schopná s ním byť osobne tak raz, dvakrát do roka. Aj to musím najprv okúsiť najhlbšie dno izolácie. Počúvať dookola tie mačovské rečičky a nemať sa o čom porozprávať je fantastický spôsob ako spomaliť čas na minimum a modliť sa za mozgovú príhodu. Ale pivo zadarmo a možnosť schovať sa v Paláci robí situáciu aspoň trošku znesiteľnejšou. Liečenie z tej traumy trvá cca 3 dni.

Úprimne ho mám len pre vlastné potešenie. Nedotkla by som sa ho ani trojmetrovou palicou aj keď decentný bozk po tom, čo na mňa minul 40€ benzínu mu zo slušnosti dám. Môžem ho namotávať a s najrýdzejším opovrhovaním zas odkopnúť. Ako jojo pre zvrátené hlavy, hračka! Dráždim ho kecami, že figurujem na Amatéroch a on mi to žerie. Verí v erotické fotky, ktoré nikdy nevidel. Klamem jak starý záletník, hoc je to proti mojej prirodzenosti. Oproti jeho klamstvám a vylepšeniam reality je to aj tak len zrnko piesku v púšti.

Dávno som vzdala snahu byť ku všetkým slušná. K debilovi sa musíš správať ako rovnaký debil lebo bude s tebou mávať a svojou debilitou naruší moju rovnováhu.

Ono mi to pripomenulo, keď sme sa naposledy stretli s Pánom Bohatým. Akosi som sem zabudla napísať, že sa kolesá osudu zatočili a my sme sa po 8 mesiacoch stretli pri pive. Vtedy sa medzi rečou priznal, že stratil trpezlivosť viesť slušné debaty s debilmi. Že už nedokáže byť kultivovaný pri totálnych pakách... Usmievala som sa.

Chýba mi, no je na čase ho pustiť.... Aj keď som mu nestihla dať zbohom.

Starý mudrci radia, že ak nám niekto chýba, máme mu to napísať. Lenže v duchu v akom ma odstavil by to asi nešlo. A možno by šlo. Odstavil ma buď ako otravnú triesku v zadku alebo ako nedosiahnuteľnú bláznivú nirvánu. Neviem, chcela by som ho naposledy objať a poďakovať sa mu za všetko. Asi by nepochopil úprimnosť mojej túžby, rýdzosť mojej vďačnosti a čistotu môjho úmyslu.... Veľmi chcem, len neviem, či to urobiť. Byť na chvíľu otravným, nepochopiteľným zjavením, ktoré šepká slová vďačnosti alebo ostať na koľaji, kam ma odstavil?

Mám alebo nemám?

Neviem

Z pod prstov sa mi sypú myšlienky. Nezastaviteľná lavína, ktorá sa pýta do svetla Trupárne.

Trupáreň v preklade márnica.

Netúžim po kritických komentároch aj keď ich prijatie mi nerobí problém. Vysielam do vesmíru svoj signál a hľadám ľudí, ktorí rovnako ako ja nosia v sebe raj. Signál, ktorý hľadám sa ťažko sleduje ale nie je nemožné ho zachytiť.

Bohate mi stačí ak sa nad mojimi písmenkami pousmeješ.

Nepotrebujem stotožnenie, stačí mi pobavenie.

Päť rokov. Necelých päť rokov od kedy mi zlomil srdce a roztrhal moju dušu. Viac ako rok som zbierala tie kúsočky a skladala ich dokopy. Ostala som zlomená aj keď sa čas hýbal ďalej. Rok v zajatí zlých snov a depresie. Päť rokov a ja som stále nepoložila jediný kvet na jeho hrob.

V Paláci má svoju samostatnú honosnú izbu. Častokrát ju obchádzam, no jej prítomnosť je citeľná. Občas zahodím rok zošívania vlastnej duše a vojdem do nej. Pozerá na mňa z veľkého obrazu tými svojimi hnedými očami. Dá sa zrátať, koľkokrát som plakala pred jeho obrazom?

Jeho izbou sa v nekonečnej slučke nesie môj hlas: "Neverím, že si odišiel navždy! Musíme sa stretnúť v ďalšom živote aby som ti mohla povedať ako veľmi som ťa milovala. Nemôže to skončiť tak, že ťa už nikdy nepobozkám a ty ma nikdy nepohladíš po vlasoch..... Umŕtvila som obrovskú časť seba a predsa to stále bolí. Čas ma nespasí!"

Izba Milovanej bytosti z ktorej vyliezla to zraňujúce monštrum.

Nedá sa zastaviť.

Konečne sa dostávam k podstate článku. Tohto článku, ktorý venujem Tichej Vode.

Sľúbila som to aj keď neviem aké meno napísať.

Tichá voda brehy myje.

Aj keď venovanie s hromadou odbočiek.

Strávili sme s Tichou Vodou veľa času v rovnakom zajatí tela i duše. Našli sme k sebe cestu až na konci mojich dní.

Vraj Tichú Vodu desím svojou zvrátenosťou. Vraj, pri tom moju démonicku kurvu z pekla, schopnú trhať, okúsil na vlastnej koži.

Vraj Tichú Vodu desím svojou zvrátenosťou, tak tu máš časť mojich obrazov, nech máš divoké sny!

Obeduješ. Na vidličku si naberáš ryžu a keď je už len kúsok od úst, tak ti drgám do ruky a ryža sa sype na stôl. Prebodávaš ma škaredým pohľadom. Znova si naberáš ryžu a smeruješ vidličku do úst. Chýbajú milimetre a ja ti z celej sily vrážam do ruky. Vidlička prebodáva líce svojimi tupými hrotmi. Dusím sa smiechom, kým ty bojuješ so šokom a bolesťou. V záchvate vyťahuješ vidličku a tvoja tvár sa mení na červený vodopád. Pľuješ okolo seba krv a ryžu. Tú ryžu, na ktorú si bol tak pažravý. Ten tvoj pohľad sa mi snaží zlomiť väz.

Len si predstav ako zákerne číham v pozadí, kým ty si púšťaš porno. Splývajúc s prostredím sledujem tvoju rytmickú ruku a mierim. Pohyb ukazováka s malým rozsahom a ozve sa výstrel. Občas stačia aj zrniečka soli na správnom mieste.

Pájkovačku si mi radšej nedal. Vieš, že by som s jej pomocou niekoho vykastrovala...

Stačí moja Tichá Voda?

Desím a pri tom som krehká a jemná.

Ale až ma naserieš, tak ťa vážne vykastrujem. Síce som to už dlho nerobila ale také veci sa nezabúdajú.

Rovnako ako jazda na bicykli.