Mŕtve Kanáriky

Ten pocit sa vracia pravidelne. Už len tá predstava je tak opojná. Rozpučila by som malých, nevinných kanárikov len z akéhosi prchkého pocitu, z možnosti ničiť. Ale čo by potom ostalo, keby som zabila posledný kúsok srdca?! Namiesto toho sledujem utrpenie malých kanárikov a ich bolesť zraňuje aj mňa. Neviem im pomôcť, nie tak ako by bolo správne. Občas v ich speve počuť smutné príbehy. Nikdy nevyslovené a predsa namaľované niekde medzi riadkami. Možno práve preto ich chcem rozpučiť aby som ukončila ten kolobeh.... ale ukončila by som ho leda tak pre seba... Ta túžba je len kŕč zraneného ega, ktoré sa chce dosť nemotorným spôsobom dvihnúť zo zeme. Ale takto to nefunguje, každý kanárik skrýva svoj kúsok pekla, malé záblesky zúfalstva v očiach...

Mŕtve kanáriky šťastie nenosia

Krátky úryvok z dialógu s Pánom Uniformovaným

(V rámci širokosti tej myšlienky, by som len chcela dopísať samá pre seba, že je to o tom pocite, keď chcem všetkých odstrihnúť a zahodiť preč...)