Benzínové Kone

Čakala som všetko, čokoľvek čo sa dá predstaviť. Len tak ohromnú bolesť nie.
Zadržiavala som slzy a snažila sa ustáť tú popravu.
Stretli sme sa po toľkom čase, po toľkých škaredých slovách. S nádejou som ho počúvala ale nedočkala sa ničoho.
Uhýbala sa pokusom o bozk a zároveň žmolila jeho ruku.
Ako môže existovať taký paradox?
Milujem ho ale nedokážem s ním žiť. Je mi s ním príjemne a predsa som v pasci. S láskou som mu prala a zároveň šialene nenávidela robiť volské oká. Milujem jeho humor no neznesiem jeho osobnosť. Zbožňujem jeho dušu ale nenávidím jeho povahu...
Zas a znova rovnaká obohraná bájka...
Ale túlavky ako ja neveria dvakrát. Nenechajú sa ukecať sladkými rečami.
Víno steká dole mojim hrdlom a upokojuje moje krehké srdce.
Nikdy som viac rozpoltená nebola. Šialene som sa zamilovala do každého slova, do každého pohybu. Ako len zraňuje vedomie, že v tomto živote nemôžeme byť spolu. Možno v inom ale nie v tomto.
Šlo by to ale navždy by som stratila samú seba. Navždy umlčala svoje pocity a obrazy. Už nikdy by moje oči nezbadali krásu letného rána v plnej zbroji. Skončila by som ako domáci maznáčik, rodinný úspech. Zviera zavreté v klietke "lásky".
Nedokážem mu to povedať.
Postaviť sa čelom a zvládať psychické týranie.
Nie som stroj, nie som ani Valkýra.
Len jemná Hrobárová Dcéra, ktorá plače a smeje sa. Stratila som veľa, keď som uslzená žiadala o pomoc. Vzalo mi to všetku hrdosť, keď som svoj svet zbalila do pár tašiek a nechala sa unášať Benzínovými tátošmi domov. Objímala som starú Vznešenú Pani a sledovala ručičku tancujúcu okolo 240.
Spev valcov upokojoval dušu. Každé stlačenie piestu mi pripomenulo moju vlastnú bolesť. Horela som rovnako ako benzín v komore. Duša sa skrúcal v tisíckach otáčok.
Ktokoľvek ma zostrojil, veľmi dobre vedel, že môj blok motora nepraskne. Znesie i tak šialené zaťaženie. Kľukový hriadeľ spolu s ojnicou v pozadí ticho spieval žalm na zlomené srdce....

A po tom všetkom sa len s ťažkosťami dokážem otriasť.