Víno a šampanské

Človek sa občas stratí a zmizne aj stopa, po ktorej by sa dal nájsť. Je to akási moja prirodzenosť večne sa strácať a miznúť do krajiny, kde po mne neostane ani stopa v snehu. Koľko času už ubehlo odkedy som skrížila plány a vydala sa po najmenej pravdepodobnej polohe atómu?! Vybrala som si možnosť, ktorá bola vysoko nepravdepodobná a tak sledujem, kam ma až zaveje.

Umlčala som svoje ústa aj svoje vnútro v nádeji, že poupravím svoj smer. Len opatrne aby som zanechala len tie najjemnejšie otisky.

Po dlhej dobe som zavítala do svojho sveta s neurčitými pocitmi.

Čo to so mnou urobí?

Rozhovoria sa moje ústa?

Rozkričí sa vnútro?

Ostalo ticho, neozval sa ani povzdych. Až kým som nevošla do hovoriaceho lesa. Šla som tam s presvedčením, že aj keby ku mne hovoril neodpoviem mu jediného slova. Túžila som ostať hluchá a nemá voči nemu.

Otvorila sa debata ako keby sme sa dlho nevideli. Akoby nás tá vzdialenosť spojila bližšie. A možno to bola len márnivosť hovoriaceho lesa, že som nedosiahnuteľná. Rozprávali sme slovami ale moje skutky mlčali.

Pripomenul mi dlh, ktorý mi ostal a tak som sa s neochotou na neho posadila. Zhlboka sa nadýchla, rozotrela si po rukách olej a privrela oči. Na pár minút som uverila, že ma nechá v sladkej radosti z dotykov. Prechádzala som jeho chrbát, skúmala jeho svaly a spomaľovala čas. Aká naivná!

Svetlo sa lámalo a tvorilo oblé línie. Zatvárala som oči a zadržiavala slová, keď jeho ruka kĺzala po mojom stehne.

Musím ostať nemá! Musím!

S každým dotykom silnel ten krik, ktorý sa niesol z diaľky. Zúfalo som tlačila svoje sústredenie do rúk.

Prosím nie, neubránim sa! A on to vedel...

Pripravil pascu v ktorej sa utopím.

Zrazu sa prudko otočil a hľadeli sme si do očí. Nech poteším svoje ruky jeho hruďou.

Preglgla som horkosť vína, ktoré som zapíjala šampanským. Ako veľmi môžem byť nemá, keď nechcem vidieť kam sa rútim.

Dotyky ma zaplavovali ako voda. Vlny vrážali do tela až som skončila pod hladinou ako odovzdaná loď. Nemilosrdne sa na mňa vrhol. Tak nezvyčajne ako to vie občas len on. Vyrazil mi tým dych a vyzliekol mi šaty.

Chvíľu som ešte dúfala, že sa nadýchnem, že je to len jedna dlhá vlna.

Dvihol sa a zvalil ma na chrbát. Poskladal ako list papiera. A jediným vniknutím prerušil moje mlčanie. Nocou sa niesol milostný dialóg kde on bol tým dominantným, ktorý sa pýta a vyžaduje odpovede. Ja som bola tou podriadenou, ktorá skrz vzdychy odpovedala.

Zalapala som po dychu, keď ma surovo zdrapil za vlasy a stiahol do postele. Z úst sa mi vydralo zastonanie a do ucha mi znel jeho hlas.

"Toto sa ti páči?!" zaznelo s veľkým potešením.

Pár hlbokých nádychov a až potom som dokázala odpovedať.

Paralýza mysle, len čisté potešenie a bolesť, ktorá sa menila vo vzrušenie. Nech to nikdy neskončí, nech tie pocity trvajú do skonania sveta. Až kým nezanikne svet!

Na moment sa mi zazdalo, že vidí hlboko pod môj povrch.

Ako veľmi ma musí poznať aby mi vedel spôsobiť takéto potešenie?

Pila som ho hltavo ako živú vodu a vo mne sa začal rozlievať dlho zabudnutý pocit pokoja...

Kam som sa to stratila?!