Výkrik po polnoci

Zas sme viedli debatu, ktorá moju Succubu vytrhla z driemot.

Pán Strojov z mojej práce mi už nejakú dobu behá po rozume. Odkedy sme prelomili ľady ignorácie, dokážeme sa veselo pozhovárať. A odkedy sme prelomili ľady, usadil sa uprostred môjho zameriavania. Je príťažlivý, stále dosť mladý, inteligentný, so zmyslom pre humor, dôverný a čosi v ňom ma láka.

Zložila by som ho dole až by zaprašťali pružiny v posteli. Ulovila by som ho rafinovane. Bez milosti stiahla z kože a nechala sa nabodnúť. Opojne, ako ten najsladší med, by som opíjala jeho zmysli. Vlnila sa v jeho nevyslovenom rytme a priviedla ho k brehom Vyvrcholenia. Potom by som sa ako mačka, stočila do klbka na jeho hrudi a šepkala mu slová krehké ako porcelán, jemné ako páperie žltých káčatok.

Musím ho dať dole, kým som tu...

Tečú mi z neho sliny a vlhne rozkrok...

Chcem!