Smrť blogerky a jemný úškrn nad Tragédmi

Pre mňa je večer, ležím poskladaná v posteli a popíjam pivko. Vnímanie času je tak relatívne a tak neuchopiteľné.

Mala som možnosť veľa premýšľať, teda skôr v pokojnej meditácií sledovať to, čo ma fascinuje.

Nedávno otriasla blogom samovražda jednej autorky a táto udalosť rozhýbala moju myseľ. Zaujato som sledovala dlhé hodiny svoje myšlienky aby som ich mohla vypustiť na svetlo sveta. Nie, nie som ľudomil, moje názory bývajú kontroverzné a amorálne. Nie som ani humanista a súcit často považujem za prejav neschopnosti udržať si svoju pozíciu.

Ľudia pre mňa vždy boli a vždy budú skvelé pozorovacie objekty. Rada ich sledujem v rôznych situáciach, pozorne vnímam ich reakcie a myšlienky. Som taký tichý pozorovateľ v pozadí. Vždy ma fascinovalo ako sa ľudská myseľ dokáže zdeformovať a zacykliť. Rada sledujem psychologické línie a myseľ človeka je pre mňa ako skákací hrad pre deti. Potešeníčko!

Blog je pre mňa doslova rajom, kde môžem zo súkromia sledovať myšlienkové pochody, zážitky a pocity vybraného objektu. Môžem z bezpečnej vzdialenosti sledovať pre mňa "patologické" vzorce a hľadať ich príčinu i dôsledok. Blogy sú pokrmom pre moju nehanebnú zvedavosť. Zo svojho pohodlia sledujem životy iných a skladám si svoje puzzle.

Zaujímavé sú pre mňa dve motívy: je pramálo pozitívne ladených blogov a vo väčšine tých depresívnych sú jasné znaky, že autor akosi odmieta niesť zodpovednosť za svoj život.

Prvý motív nechám dnes tak a upriamim svoju pozornosť na ten druhý.

Pre depresívnych a negativisticky ladených ľudí mám svoj súkromný termín. Pre mňa je takýto človek Tragéd.

Možno by bolo krajším termínom Dolorista ale to by akosi nevystihovalo podstatu objektu. Tragéd sa vyžíva vo svojej neútešnej situácií, evidentne ho baví nariekanie a sťažovanie ale absolútne odmieta zmeniť situáciu. Jeho pohľad na svet je pre mňa nepochopiteľne ponurý a depresívny. Nemám rada blízkosť takýchto ľudí, narúšajú moju rovnováhu a popravde im mám chuť jednu vraziť. Nerada čítam takéto blogy. Sú stále o tom istom. Večne zacyklené v depresii a smútku. Len v čiernej farbe.

Často ma to privádza k otázke ako sa takto človek zacyklí a zdeformuje svoju myseľ. Ako to vôbec dovolí?

Z malej časti mi takýto človek dvíha ego a určitým spôsobom ním opovrhujem. Jednoducho je to Tragéd a hotovo.

Z oveľa väčšej časti ma fascinuje tá neochota prijať zodpovednosť za vlastný život. Akoby sa Tragédom Tragéd už narodil... Nikto sa Tragédom nenarodí, cestu Tragéda si vyberá každý sám.

Vidím to často, Tragéd zo svojho nešťastia obviňuje dobu v ktorej sa narodil, ľudí okolo seba, veci ktoré sa mu stali, nespravodlivosť života (život nikdy spravodlivý NEBOL!), rodinu, vzťah a tenisovú loptičku. Dôvod pre nešťastie sa jednoducho vždy nájde. Vždy existuje výhovorka, ktorá urobí z Tragéda úbohú obeť situácie.

Ono je akosi jednoduchšie utápať sa vo vzťahu, ktorý nefunguje, večne sa odvolávať k traumám z minulosti, obviňovať rodinu za skurvený život ako uchopiť svoj život a písať ho podľa seba.

Čítala som ten článok na rozlúčku a prišiel mi úbohý. Na tvári sa mi objavil jemný úškrn a nepochopiteľná zvedavosť nad rezignáciou autorky. Viac ma čítať nebavilo a nedokázala som sa ani prinútiť. Pre mňa Tragéd, ktorý nezvládol svoj život. Svojim spôsobom žiadna tragédia. Ostala len "neľudská" zvedavosť.

Bola som v Pekle, v tom mojom. Zažila som detstvo plné psychického týrania. Zažila som skoro rok v strachu, že budem zastrelená. Viem, čo je to báť sa psychopata, ktorý môže kedykoľvek spôsobiť, že ráno už nebude. Žila som v strašných depresiách a viem aká sladká môže byť myšlienka na samovraždu.

Ale láska k životu ma vždy hnala vpred. Utekala som z domu plačúc a nesúc v rukách kocúra, lebo sa nože zabodávali do stien a na podlahu padali kusy omietky. Videla som ako sa podrezávajú žili z prvého radu a predsa som si nevybrala cestu Tragéda.

Nie je tragédiou to, čo sa nám stane ale to, ako sa k tomu postavíme.

Aj moja myseľ sa skrz to zlo zdeformovala ale láska k životu a sebe samej ma donútila to napraviť. Nedokázala som ostať zacyklená a opúšťala som svoju pohodlnú zónu aby som mohla rásť.

Tragédi si nezaslúžia ľútosť. Svoju cestu si vybrali sami. Len si vezmi, koľko ľudí na svete prešlo neuveriteľným peklom ale nikdy sa nevzdali a pretvorili svoj svet. A potom sú tu takí, ktorí sa hodia pod vlak aj pre úplnú prkotinu...

SKOČ!