Labuť na hranici svetov

Znova som sa stratila. Klasika v mojej réžií.

Strácať sa v tme a po čase sa zas objaviť ako obláčik dymu. To je môj malinký svet...

Najprv som si nahovárala, že to bude len zdvorilostná návšteva. Nechcela som bojovať so zvyškami svedomia ani zavádzať a zatajovať detaily. Stále nechápem tie impulzy, ktoré ma k tomu ženú. Akože šepkám Pánovi Neznámemu, že mi je všetkým. A potom sa po nociach vytrácam z postele a len moje kroky pretínajú ticho noci. Chcela som len posedieť a nazrieť do svojho raja. Zvierala som v ruke mobil a čakala, kedy mi Pán uniformovaný otvorí bránu.

Ako vždy som vystrúhala úprimný úsmev nasledovala ho do zatratenia.

Zložila som sa na posteľ a on zatiaľ pustil môj dialóg s bohom. Zaujato som sledovala a bez zaváhania som prijala pohár. Červené víno tieklo dole mojim krkom a ja som bola ponorená do sledovania. Občas sme prehodili pár slov až sa zložil na posteľ vedľa mňa.... Ani neviem ako som dopila skoro celú fľašku sama. Pán Uniformovaný zatiaľ driemal vedľa mňa a ja som zatiaľ opájala svoju myseľ.

Skončilo predstavenie a on sa ako na povel zobudil. Ležali sme v úplnej tme vedľa seba a nenápadne sme sa jeden pritisli k druhému. Nie, nie, nie! Šepkala som sama pre seba a poddávala sa jeho rukám, keď mi naznačoval, ktoré kusy oblečenia sú zbytočné. Bez váhania som poslúchla a za chvíľu som zo seba zhadzovala posledné kusy oblečenia. Zamotaní vo vášnivých gestách a dotykoch. Bola som nedostupná i úplne odovzdaná. Pritláčala sa bližšie až zavzdychal a potom sa odvracala aby ma zas zaviedol späť.

Potom sa realita pretla s obrazom mysle.

Ležala som v úplnej tme, kde zrak nemal význam. Ničotou, kde veci stratili obrys ostal len tvar a forma. Prestala som vnímať očami a započúvala sa do vnemom bez svetla. Tichou tmou sa nieslo len šušťanie jeho strniska v mojich vlasoch. Topila som sa v tých protichodných pocitoch. Nežnosť kontra brúska, čo behá po mne. V tej tme moje telo zatúžilo dotknúť sa pokladu. Dvihla som sa a už som nebola sebou ale labuťou s dlhým krkom.

Opatrne som sa zložila na neho. Naše srdcia boli len kúsok o seba. Môj dlhý krk opisoval línie jeho tela. Od pŕs, po ramená a vedľa krku. Bola som tak krehká a jemná. Ľahká ako orech na vode.

Ako morské vlny som sa hýbala pod jeho rukami.

Trpezlivo očakávala ako prebodne labuť....

Po dlhej predohre ma skolil. Nedokázala som sa brániť. Odovzdaná labuť, ktorá každým kúskom opisovala krivky jeho tela. Topila som sa v ňom ako v asfaltovom jazierku. Najprv špička krivého noža a potom som len zavzdychala. Vyžíval sa v tom ako ho do mňa vrážal a tmou sa nenieslo len šušťanie jeho strniska ale aj moje prosenie, keď ma hrýzol do krku.... Prebodával ma znovu a znovu. S úškrnom Diabla konštatoval, že sa mi to asi páči....

Ani neviem, kedy som zaspala. Zobudila som sa skôr ako on. Smial sa zo sna a ja som pozorovala ako mu pulzuje tepna na krku... Na chvíľu som zatúžila preťať ju ostrím noža. Zároveň som zatúžila počuť ten vtip, ktorému sa smial.