Puberta je fakt zlo

Často sa túlam blogmi a čítam všeličo. A často sa škerím na monitor a spomínam na staré časy.

Smejem sa pubertiakom a ich starostiam. Smejem sa tomu, že dostali zlú známku, že neexistuje horšie zlo ako dve písomky v jeden deň, že fotrovci zas prudia, že ich nechce životná láska (áno, životná láska v 14 rokoch), že ich ohovárajú, že milión vecí...

Smejem sa tomu s dávkou porozumenia. Nebola som iná, bojovali sme proti a za niečo, snažili sa búriť spoločnosti, závideli bohatším, depresie striedali obdobia byť čo najviac IN a zapadnúť do kolektívu a podobné somariny, ktoré trápia hlavičky pubertálnych ľudí.

Je to fakt ťažké obdobie, keď človek musí dorásť do svojej plnej veľkosti. Zmieriť sa so svetom, prekonať kaleráby, ktoré nám v detstve natlačili do hlavy. Nájsť seba samého a nájsť svoje miesto v živote. Zmieriť sa s tým, že sú veci, ktoré sa ovplyvniť nedajú a sústrediť sa na tie, že sa ovplyvniť dajú. Prijať, že život nepozná spravodlivosť a vlastne neexistuje ani dobro ani zlo. Je ťažké stať sa plnohodnotnou ľudskou bytosťou a bolestivo opustiť svet hračiek a rozprávok.

Smejem sa, je to dávno za mnou a dnes viem, že to tak muselo byť. Smejem sa tým, čo pubertou prechádzajú a ani netušia ako ju potrebujú. Opustila som svet rozprávok a objavila ešte čarovnejší svet, ktorému som musela dorásť aby som ho pochopila...

Jou, k tejto krátkej úvahe ma priviedol pubertálny súrodenec a jeho mentálne výkyvy.... Good Luck!