Čarodejnica, Satan, Slobodník a šálka Kávy

Mám takú prapodivne veselú náladu. Ani neviem, čomu za to vďačím. Na tvári mám zvláštny úsmev a moje myšlienky zablúdili k spomienkam, ktoré som stratila a znovu našla.

Má rada pokojné dni ako tento. Keď sa túlam svojim veľkým vnútorným svetom a nič ma nevyrušuje. Obzerám svoj Palác Mysle a meditujem vo veľkej zenovej záhrade vedľa neho. Slov, ktoré chcem napísať je veľa.

Ten môj nedopísaný článok, po ktorom som sa zložila... Hm, no vieš, život a štýl akým fungujem. Pán Uniformovaný ako správny doktor vycítil moje choré miesto a zatlačil na neho. Nevedela som pomenovať, čo ma bolí, len som to tušila niekde v pozadí. Ja a moje podvedomie fungujeme v skvelej symbióze. Po toľkých rokoch sme sa naučili spolu komunikovať. Len v posledných mesiacoch upadám do nemyslenia a nevnímania. Nie, že by som bola chodiaca guma, len nepoužívam svoje vlastnosti. Utápam sa v šedi bežných dní a potom zrazu praskne to, čo som ignorovala. Podvedomie sa vtedy naserie a s plnou silou mi otvorí oči a chrstne do nich soľ. Nie je zlomyseľné ani mi nechce ublížiť, len som niekedy riadne zabednený ignorant a jediná možnosť je použiť brutal force. Jasné, dobre mierená rana na bradu ma vždy zloží na zem, kde skrútená v klbku plačem a nariekam. Nie od bolesti ale od pocitu hlúposti, že som to nevidela. Neprekukla som skôr tú ilúziu v ktorej som žila. Chvíľu si nadávam, chvíľu sa ľutujem a potom sa s veľkou úľavou dvíham a s úsmevom a rozťatou perou cupkám ďalej. Šťastná, že ma moje podvedomie stráži a ukazuje mi správny smer.

Je veľa vecí, ktoré si uvedomujem ale nedokážem ich naraz aplikovať do života a myslenia. Človek sa ako bytosť neustále vyvíja, mení sa a rastie. Opúšťa staré ilúzie, predstavy a spôsoby. Opúšťanie vždy bolí. Je to nekonečný kolobeh zmien... snáď k lepšiemu. Dnes už viem, že potrebujem dostať na hubu, padnúť a chvíľu sa zvíjať v bolesti a strachu.

Popíjam kafíčko a smejem sa. Zistila som, že Pán Uniformovaný je slobodník a tak som si musela vygúgliť vojenské hodnosti. Nikdy som sa v nich nevyznala. Teda až do dnes. Nevyznám sa v nich o nič lepšie ale aspoň mi to pripomenulo Pána Štýlového. Z hĺbky sa vynorili spomienky. On ma svojho času tiež liečil. Po dialógoch s ním som upadala do depresií. Vždy dokázal jednoduchou debatou zabrdnúť do mojich ilúzií. Ilúzie sú ako zle nalepené tapety, všade odstávajú a je ľahké ich natrhnúť. On to dokázal s ľahkosťou Torea. Najkrajšie aj tak boli tie momenty, keď sa smial, že bozkávam Satana. To vieš, tetovanie Diabla :) Jak sa ma len ten muž bál. Ja som ho volala Satan a on mňa Čarodejnica. Vedel o mojich prapodivných skúsenostiach s okultizmom. Člen špeciálne jednotky, ktorý mi s úsmevom hovoril o tom aké zlé je hľadať mŕtvoly a ako smrdia uhoretí, sa bál mňa. Vždy keď sme sa stretli, tak sa niečo stalo. Vždy som mu priniesla smolu. Raz zlomený zub, potom zas nečakané povolanie do služby, bezvedomie na tréningu. Keď som bola v jeho malom luxusnom domčeku, padali predmety, ktorých sa celé mesiace nikto nedotkol. Horeli aj nehorľavé veci. Len tak, samé od seba. Nie, nebol za tým divoký sex, pri ktorom sa ničí nábytok a z preskakujúcich iskier chytalo všetko naokolo. Stala som sa jeho Čarodejnicou. S ktorou sex znamenal veľa paranormálnych javov... Ako keď som v jeho posteli stratila gumičku do vlasov. Proste len tak zmizla počas zábavy. A on to bral ako najvyšší level odvahy a potešenia zároveň.

A vlastne som pri tých spomienkach vzala do ruky telefón a napísala nesmelú správu... Čas a dátum dohodneme...

Zatúžila som po ňom. Tak hádam čoskoro pribudne článok o tom ako sa Satan stretol s Čarodejnicou v Pekle...

Teším sa jak malý netopier. Tak málo mi chýba k šťastiu, tak prečo sa nepotešiť?!

Zas stváram voloviny... Ach!