Ako sa rodia Plamene v očiach

Tak som sa zastavila a zamyslela nad tým, ako som sa dopracovala k háremu Pánov. Teda ak si odpustím odpoveď, že Náhodne alebo svojim rozkrokom...

Pre introverta boli vzťahové začiatky ťažké. To poleno čo stále v kúte a nevedelo, čo povedať som bola ja. Ťažký outsider až sa na tom s odstupom času smejem. Ale predsa len sa našli vzťahy, do ktorých som zapasovala. Také tie stredoškolské vzťahy, ktoré netrvajú dlhšie ako pol roka. Šepkáte si ako budete spolu navždy a o týždeň už každý bozkáva niekoho iného. Vážne to boli také sebazdokonaľujúce cvičenia, ktoré človeku čosi dali.

Potom sa kolesá života roztočili a ja som spadla do náruče dokonalého Muža. Muža s veľkým M. Bol starší ako ja ale cestu do Raja sme objavili spoločne. Milovali sme sa tou najúprimnejšou láskou. Bol mi všetkým a v jeho náručí vyzeral aj ten najhorší problém. Učil ma ako to v živote chodí a ukazoval čaro skvelého sexu. Pri ňom som ani na moment nezapochybovala, že je to ten pravý, osudová láska.

Znie to krásne, ba až nereálne? Potom prišiel ten náraz o Cynickosť života. Rakovina nikde nie je vítaným hosťom. O to menej v ružovom svete zamilovaných. Na onkológiu som behala ako na hodiny baletu. Všetko sa točilo ako na divokom kolotoči. Dni osláv striedali ťažké depresie. Neželala by som to ani najhoršiemu nepriateľovi.

Keď sa blížil koniec, tak som si vyhliadla obeť, ktorá sa mala stať nástrojom, ako sa nezblázniť, či nehodiť sa pod vlak. Jasné, teraz je to tak kokotský nápad ale vtedy som potrebovala nejaký vzťah na ktorý by som sa upútala. Môj Milovaný o tom vedel a nezazlieval mi to.

Netrvalo to ani 10 mesiacov od stanovenia diagnózy po pohreb.

Moja obeť netušila, že sa mi zrútil svet. Vzťah na diaľku skrátka ponúka možnosť poskrývať aj nemožné. Samozrejme, nána blbá, som si ako obeť vybrala psychopatického manipulátora. A rázom sa z obete stal tyran.

Keby blbosť kvitla, bola by som ako Botanická záhrada! (zo mňa si vážne príklad neberte :D )

To, že tento Psychoš (áno, pre tých sčítanejších je to môj ex s Aspergrom aj keď si skôr myslím, že bol proste psycho) má nejakú vadu som dlho nevidela a dlho ju skrýval. Zdeptal ma úroveň pohodenej handry so sebavedomím blízko absolútnej nuly.

V istom momente sa to vo mne však pohlo. Všetko mi bolo ukradnuté, nemohla som už viac stratiť a tak som sa odtrhla z reťaze. Hrádza povolila a poistka vyhorela.

Vtedy som spoznala Pána Štýlového. Liečila si poranené ego i sebaúctu v posteli nádherného muža. Potom som spokojne usmievala, keď psychoš došiel. Vtedy tie dni vyzerali šialene: zložila som telefón, utekala sa obliecť a bežala už k čakajúcemu autu. Nadržaných a obstojných chlapov bolo dosť. Tak som sa vracala ráno a tvárila sa ako anjelik.

Moje vyčíňanie na chvíľu zastavil pokus o spolužitie so Psychošom ale nefungovalo to. Chvíľu sme to tiahli a jeho týranie, že to nešlo u neho bolo ešte horšie. Chvíľu sme to spolu tiahli a ja som mu popri tom zahýbala jedna radosť. Ale nakoniec som našla vlastnú cenu a Tyrana poslala do večného zatratenia.

Ostala mi však doráňaná duša a tú som po ťažkej havárií učila znovu chodiť, jesť príborom a ukazovala jej krásy života. Jednorázovky ma však omrzeli veľmi rýchlo. Chcel som si to skutočne užiť a to bez poznania toho druhého nejde. Keďže čas plynul, ja som vzťahu povedala veľké nie a striedala overených mužov až kým nevznikol súčasný zoznam.

Keď na to pozerám takto ucelene, tak rozmýšľam, že mám viac šťastia jak rozumu....