Kde sa túlam

Ako rýchlo beží ten čas. Zdá sa mi, že to bolo len nedávno, keď som pred Vianocami bojovala s Pánom Uniformovaným.

Bolo to vážne tak dlhé odmlčanie? Fakt som na tak dlho stíchla?

Čím som staršia, tým ten čas beží nejak rýchlejšie.

Som nejak zaseknutá vo večnom kolobehu práca a domov. Nemám čas na nič a namiesto žúrky si radšej doprajem poriadnu dávku spánku. Musím sa z toho vymotať, šibe mi z toho. Ani neviem ako som sa do toho kolobehu dostala... aj keď odpoveď tuším.

Ten Pán, ktorý za mnou vtedy prišiel to celé spustil. Pomenujem ho Pán Zvláštny.

Vo veľmi skrátenej verzii sme sa stretli, padli do nôty a nejakým zvláštnym a pre mňa nepochopiteľným spôsobom sa dali do kopy. Po vzťahu som zatúžila, chcela som konečne nájsť svoj pokojný prístav a okúsiť radosti i strasti lásky.

Pán Zvláštny je skvelý aj keď svojský. Žije si na úrovni o ktorej som do teraz len snívala. Pri prechádzke obchodným centrom špekuluje, čo všetko by mi kúpil a smeje sa mojim protestom. Na narodeniny mi chce ako darček kúpiť nový telefón lebo som sa sťažovala, že ten môj je proste šmejd, ktorý pomalými krokmi odchádza na večnosť. Je zamilovaný až po uši a ochotný urobiť pre mňa čokoľvek. Čokoľvek len spomeniem, že by som chcela, už špekuluje ako mi to dať. Všetko je až príliš krásne... Horšie je, že chytá žiarlivostné nálady, keď mám prespať u nejakého kamaráta (och, áno skutočne len prespať po žúrke a žiaden sex!)... Tiež ak to správne vnímam, tak na mňa tlačí aby som odišla bývať k nemu.... Keby to nebolo na opačnej strane republiky, tak reku fajn. Raz som už kvôli chlapovi odišla cez polku Európy a nebol to dobrý nápad aj keď skúsenosť na nezaplatenie. Už teraz plánuje ako pôjdeme v lete na dovolenku.

Proste je to celé také zamotané. Na jednej strane si môžem byť 100% istá, že pre mňa urobí čokoľvek, dá mi všetko po čom túžim... Ale to ako na mňa tlačí ma od neho odoháňa. Akoby mi čosi podstatné chýbalo. Pripadám si pri ňom ako vymodlený poklad, ako dar z nebies ale.....

Neviem ako ti opísať moje pocity, motajú sa mi v hlave a ešte som ich nepomenovala, len ich nezmyselne ako jedinému vernému priateľovi hádžem na blog.

Mám to zabaliť hneď teraz alebo to skúsiť?

Och, nečakám radu, možno len nejaké trefné zrekapitulovanie zo strany neznámeho čitateľa....

Vieš, on je celý ten vzťah dosť zamotaný ale aby som to nebola JA, tak som to domotala ešte viac. Prečo sa ráno neprebudiť nahá vedľa Pána Uniformovaného, ktorý asi podľa všetkého netuší, že som zadaná. Ja som to vlastne nikomu nepovedala.... Jahááááj! Čo to zas kurva stváram?!

Pevne verím, že sa aspoň jeden čitateľ zasmeje nad mojou blbosťou.... Áno, namotala som prísavníka, ktorý mi aspoň trikrát denne napíše, že som jedinečná, dokonalá a inú nechce. Moje ego pri ňom rastie a pripadám si ako bohyňa. V niektorých momentoch snívam o živote vyššej vrstvy, ktorý je pri ňom samozrejmosťou. Len ma čosi na ňom desí, odháňa a v určitých momentoch váham, či som na správnej adrese...

Ja mu ráno odpisujem ako ho ľúbim a som totálne v rozpakoch lebo práve vstávam z postele Pána Uniformovaného nahá a obliekam sa....

Budem vulgárna ale: Čo ti jebe?! Zo mňa si nikto príklad neberte....