Nekľud duše

Spokojne si sedím, z času na čas odbehnem skontrolovať obed na sporáku a túlam sa svojím nekonečnom.

Zatúžila som zas vidieť Auroru Borealis. Len si tak stáť uprostred treskúcej zimy a sledovať ako sa nádherne vlní na nočnej oblohe, magická a krásna. Aj vtedy to bolo očarujúce, keď som stála na konci sveta a s úžasom malého dieťaťa sledovala ako sa lenivo prevaľuje po oblohe ako éterická bytosť v ladnom tanci. Vtedy som videla Auroru Borealis krajšiu ako z tých najlepších dokumentárnych snímkov. Dotkla sa mojej duše a ja túžim aby sa ma dotkla zas. Bolo to tak krásne až to bolelo. Neskonalá nádhera, nebeské divadlo.

Pred pár dňami som zistila, že je smutné, keď človek nemá dôvod byť smutný. Je to taký zvláštny paradox. Už lepšie rozumiem bolesti Pána Bohatého, tomu jeho smútku v tvári. Máš všetko, čo je dôležité. Jedlo, prácu, strechu nad hlavou a predsa cítiš, že ti niečo podstatné chýba. Akési vnútorné pnutie ťa vytrháva stále dookola z pokoja a ženie tvoje myšlienky ako divoké kone. Chcela by som odísť na kraj sveta a tam si sadnúť do trávy, len byť a nemať žiadne otázky, žiadne odpovede, len nahé bytie. Sedieť si, smiať sa a plakať nad svetom, milovať všetky jeho tváre, farby a tvary.

Žiadna bolesť, žiadne utrpenie, žiadna radosť netrvá večne. Sú to len úlomky času. Môžem len so šťastím a pokojom spočinúť ako pšenica v klásku....

Len ten klások mi chýba.... :)

Miluj svoj deň, miluj svoje šťastie i smútok.

Ďakuj za krásu života.

Ďakujem za nekonečnú lásku Vesmíru...

To šťastie s pokojom a vďakou nie je ilúzia, rozlievajú sa v mojom vnútri....