Tma predo mnou i za mnou

Vykotúľala som sa dnes z postele pomerne neskoro. Bodaj by nie, keď sme si to do rána rozdávali s Pánom Jemným (heh, meno akurát pre neho... viď. predchádzajúci článok) až do piatej rána. Vstala som po druhej so zvláštnou výčitkou v duši. Neľutovala som, že sme si to rozdali. Vlastne ten zážitok s Pánom Jemným bol naopak, potešením, že som zažila niečo tak skvelé. Len v duši sa vynáralo smutné konštatovanie, že sa to celé zas komplikuje.

Aby toho nebolo málo, ozval sa podvečer Pán Urodzený, či s ním nepôjdem na prechádzku. Vysušila som si vlasy, utekala na autobus a vydala sa do tmy. Nastúpil do busu a ja som ho zas zbadala po dlhej dobe. Vydali sme sa na cestu tmou, po blate do lesa. Kráčali sme a kecali. Jeho prítomnosť bola tak príjemná. Miestami mi bolo dosť na prd, že kráčam za ním a ráno som stvárala neplechu s niekým iným... akoby to cítil no nepýtal sa. Vždy sa i tak vrátim k jeho hnedým hlbokým očiam. Rozoberali sme všetko, kráčali i potichu absolútnou tmou.

Och áno, dvaja pacienti, čo sa na prvý sviatok vianočný jebú tmou po lese!

Kráčala som za ním, lebo som nemala ani šajnu, kadiaľ vedie cesta. Svojím spôsobom to bola skúška mojej viery v neho. Spoločne sme zapadávali do blata, nechávali sa oslepovať hviezdami a na chvíľu tu boli len jeden pre druhého....

Na jednom mieste vysoko na kopci bola malá planina, z ktorej bolo vidieť na celé mesto ďaleko od nás. Zastali sme a sledovali ten hnus ďaleko od nás. Stáli sme a uvedomovali si krásu toho ticha a tej samoty. Veď sme široko ďaleko boli len my dvaja. Prišiel ku mne zo zadu, chytil ma okolo pásu a spoločne sme sledovali vzdialené svetielka. Vtedy som to pochopila a ten pocit pretrváva aj teraz. Naše svety sa môžu na pár minút dotknúť ale nikdy sa nespoja. Pre muža ako je on, by som vraždila. Urobila by som všetko len aby bol šťastný ale on je tak vzdialený. Možno v ďalšom živote ale v tomto sa môžem len kochať jeho blízkosťou.

Ach, chcela by som ho mať, no môžem mu len želať aby bol šťastný. Po mojom boku by taký nebol.... Auč!

A teraz si sedím doma, rozmýšľam o Pánovi Urodzenom a chýba mi. Popíjam Becherovku a pripadám si čarovne.... Čoho sa dotknem, to sa akoby kúzlom dojebalo... :D Piči!