Šampanské a kríza existencie

 Už je to nejaký piatok, čo sa mi vnímanie dní zlieva dokopy. Ťažko sa mi verí, že dnes som chrenila v zamestnaní, keď som teraz schovaná s vlasáčom v posteli a nalievam sa šampanským. Nazbierali sa mi fľašky chlastu a po roku chrenenia, som jednu otvorila. Samozrejme, že nechladené šampanské strelilo v momente, keď som sa prestala pozerať. Buzerantský mok len šťupľom odbil kus omietky. Nenachytá má, aby som mierila na rozbitné objekty alebo sebe do tváre. Strelil ale nevypenil, ďalšia vlastnosť, ktorú by som chcela mať. A vlasáč v posteli? Ten má malé labky, čo prekvapivo smrdia presne tak, ako môžu len spotené psie labky. Nežná ho večne šikanovala a predsa spoločne vymýšľali blbosti. Nikdy som si s vlasatým Trpaslíkom nerozumela, o to viac ma teší, keď sa príde odložiť ku mne. Aj napriek malým rozmerom je v posteli jak nadrozmerný náklad. Máme medzi sebou tichú dohodu. Keď sa mi zadarí, tak vytiahnem esá z rukáva a poteším jeho malinké srdiečko a on ma potom ľúbi ako najlepšiu kamošku a nechce sa odo mňa odlepiť.

Ach, podivné časy žijem. Čínsky boh Srandy nespí a štrikuje svoje svetre. Pozrela som si ocenenie Hrobára aby som sa v ten istý deň dozvedela, že mu odišlo turbo do Panamy a na nové, samozrejme, nemá. Trpaslík bol ubolený a na začiatku mesiaca, samozrejme, nikto nemá peniaze. Jebať, vzala som ho na veterinu. Skladám si svet tak, aby ma nemohli ľahko vyviesť z miery. Pustím žilou na nové turbo ale ďabol to ber. Makám zadkom, zbieram farebné papieriky aby som mohla v takých momentoch povedať, že nevadí a nezáleží, postarám sa. Vo svojej podstate je to nechutne ironické. Ja, čo si pripadám ako omyl v koži človeka, som z tých zodpovedných. Poplematená myseľ, na hrane svetov a príčetnosti, stratená v nekonečne vlastného sveta. Jo a presne ja som schopná povyťahovať euráče z klobúka, vyriešiť vzniknutý problém bez toho aby som nezomrela od hladu a stále si mohla dopriať.  Divná som, rozjebávam peniaze a stále som schopná strkať nejaké do klobúka, keby niečo. Asi to bude tým, že mi Hrobár dáva príležitosti nejaké zarobiť popri tom, ako sa snažím nezomrieť a hľadať rovnovážny bod, keď na mňa pršia snehové prehánky a drkotám zubami.

Vsadila by som sa, že táto realita sa skurvila v momente, keď mi doplo, že hranice sú len v mojej hlave. Razím teóriu, že telo je skrz roky prežívania a evolúcie, stroj schopný neslýchaných výkonov. Chce to len rozumieť jeho možnostiam, správne ho zapriahnúť a dobre motivovať. 

Trepem, lebo mi šampanské udiera do hlavy. Na živote ma baví to, že jeho trajektória sa nedá predpokladať. Nemám tucha, čo ma čaká, lebo to kde som dnes, som v minulosti nevidela a netušila. Sotva môžem tušiť, kde budem o rok alebo päť rokov. Môžem len dúfať, že to bude nejaké pekné a príjemné miesto. Zabiť sa môžem vždy, žiť túto absurdnú kokotinu, môžem len raz. Chcem vidieť ako zarodia moje zemiačky a na jeseň by som chcela ísť do Nemecka. Zdivočieť na pár dní a zvažovať, či sa nestratím cestou. Vždy mi to rezonuje v hlave, stále dookola. Vystúpiť niekde inde, nastúpiť na zlý vlak a utiecť do preč, preč od všetkého a zabudnúť.