V zajatí (vlastného) podzemia

Melanchólia, znechutenie, odpor, vzdor a mnoho iného, čo práve neviem pomenovať, sa prevaľuje mojím vnútrom už od nedeľného večera.
Cez víkend som bola na jaskyniarskej akcii a moje srdce ostalo v hlbinách podzemia alebo sa preháňa horskou lúkou spolu s vetrom, či nebodaj odpočíva v tieni lesa. Všetko, čo zbožňujem v silnom koncentráte, po ktorom ostal absťák.
Jaskyňa ma opájala svojou krásou, nútila čeliť samej sebe a nemilosrdne naťahovala svaly. Pot mi prúdom tiekol po tvári pri 3°C, keď som zdolávala krkolomné miesta, aby za rohom čakali ešte horšie. Naťahovať sa a zapierať, používať každý kúsok tela a potom sa zas skladať a scvrkávať, aby som sa prepchala úzkym miestom. Trikrát som sa seriózne zasekla. Chvíľa na vydýchanie a upokojenie splašeného mozgu. Vo svete absolútnej tmy je jedno, či si vysoký alebo nízky. Oboje má rovnaké množstvo nevýhod a výhod. Ja musím rozmýšľať, ako a kam poskladať dlhé nohy v drsne obmedzenom priestore.
Na svetlo som sa vrátila ako spokojný jaskynný človek s vyčistenou hlavou a precvičeným telom. Super jaskynní ľudia okolo, pivo a táborák. Ďaleko od civilizácie, len za zvukov prírody, s nádherným výhľadom z lúky do všetkých strán. Zabudla som, že existuje mobil a bežný život ostal niekde v doline, vzdialený ako zabudnutý sen.
Namiesto bolestivého prebudenia som sa vymotkala zo stanu a jednosmerkou zamierila cez okraj lesa na vrch lúky, aby som sa naplno a prirodzene prebrala s pohľadom na nádhernú krajinu. Bezbrehé šťastie by sa zo mňa vtedy dalo žmýkať. Pokoj vo mne i okolo mňa.

Vždy som túžila po koníčku, ktorý by ma nadchol a pohltil. Trvalo to len 27 rokov a začína mi z toho kvalitne jebať. Našla som to svoje, nádherne komplexné, hranice posúvajúce a smrteľne nebezpečné. To, že ma to zas posunulo ďalej od bežných smrteľníkov je len prirodzený dôsledok mojej skutočnej podoby. 
A ako najsamlepší bonus, skvelý parťák, kamarát a otec v jednom: Hrobár.

Návrat do bežného života ale bolí. Bytostne mi chýba príroda a pohoda. So zaťatými zubami zdolávam pracovné dni. Sú ťažšie než čokoľvek, čomu som doteraz v podzemí čelila. Večer aj napriek všetkej únave nedokážem zaspať a keď už zaspím, môj spánok je krehký a ničia ho sny. Ach tie sny, predzvesť toho, čo sa pomaly blíži a nabúra môj svet ako rozbehnutý kamión.
Spávam tak 3-4 hodiny aby som ráno vstala rozbitá a zvádzala súboj, od prvého otvorenia očí, s odporom k miestu, kde trávim 8 hodín denne. Nemám rada to miesto. Nutné zlo, ktoré musím strpieť a trpím pri ňom. Len to nejak vydržať, než prídu lepšie dni, v ktoré tak veľmi dúfam. Drása mi nervy, keď vidím bez príkras, ako veľmi je ujebaný ľudský svet. A ja som vraj jednou z nich...

Komentáre

Zverejnenie komentára

Ďakovala

Obľúbené textové zvratky